Nie. Ľudia v tzv. dlhodobom vegetatívnom stave nie sú mŕtvi, pretože stále vykazujú nejaký druh mozgovej činnosti. V niektorých prípadoch dokonca bez ťažkostí funguje ich kardiovaskulárny systém. Dlhodobý vegetatívny stav teda nemožno zamieňať s absenciou mozgovej činnosti alebo so smrťou.

Áno. Existuje široký medzinárodný súhlas ohľadom používania kritéria "mozgovej smrti" na určenie smrti človeka, pretože tieto kritériá boli definované ešte v roku 1968. Napriek tomu však niektorí nesúhlasia ani s týmito kritériami a pýtajú sa, či je pacient naozaj mŕtvy, keď mu odoberajú orgány. Spochybňujú platnosť aktuálnych kritérií a žiadajú, aby sa debata o nich znovu otvorila. Overovanie tak dôležitého rozhodovania ako je určovanie okamihu smrti je dôležité vo svetle nových vedeckých poznatkov. Je však potrebné vziať do úvahy aj to, že kritéria na určenie okamihu smrti boli od roku 1968 niekoľkokrát prehodnotené a znovu potvrdené.

Kritérium "mozgovej smrti" je všeobecne prijímané a legitímne. Avšak kvôli rastúcemu dopytu po orgánoch niektorí navrhujú, aby sa používali kritériá založené na "resuscitačnom protokole", ktoré stanovuje, že v prípade zastavenia kardiovaskulárnej činnosti sa pacient pokladá za mŕtveho, ak sa jeho srdce nerozbehne ani po 30 minútach snahy o resuscitáciu. V tom okamihu sa resuscitácia zastaví na 5 minút, potom sa začne s nútenou ventiláciou a cirkuláciou, aby sa okysličili orgány a zabránilo sa ich zničeniu až do príchodu transplantačného tímu, ktorý ich príde vybrať. Tento navrhovaný protokol je problematický. Orgány musia byť vybrané do dvoch hodín po tom, čo sa zastavilo srdce, čo často spôsobuje veľký tlak na rodinu, aby sa rozhodla, či chce darovať orgány zosnulého a tiež zneisťuje zdravotnícky personál, pretože musí vo veľmi krátkom čase prejsť od pokusov pacienta zachrániť k snahe pripraviť jeho telo na odňatie orgánov.

Aby bolo odoberanie orgánov etické, je potrebný slobodný a informovaný súhlas zo strany darcu alebo jeho rodiny. Táto požiadavka sa týka tak žijúceho ako aj zosnulého darcu. Aby bolo možné vziať orgány zo zosnulého človeka, musí byť istá jeho smrť. V prípade odobratia orgánov zo žijúcich osôb, je potrebné zhodnotiť riziká pred tým, než sa k tomuto kroku pristúpi.

Súhlas je platný len vtedy, ak bol daný v slobode. V niektorých prípadoch sa totiž človek môže cítiť nútený darovať svoje orgány. Toto prinútenie môže byť výsledkom rodinného alebo morálneho tlaku, v niektorých prípadoch dokonca finančného tlaku. Na niektorých miestach vo svete je kupčenie s orgánmi živých ľudí výnosným biznisom. Dochádza tu k priamemu poškodeniu darcu, ktorému priekupníci neraz zaplatia len zlomok z toho, za čo orgány potom predajú ďalej. To vedie k "transplantačnému turizmu", ktorý odsudzuje Svetová zdravotnícka organizácia i profesionálne transplantačné organizácie.

Napriek štedrosti, ktorá vyplýva z daného gesta, v darovaní orgánov žijúceho darcu sa skrývajú viaceré etické ťažkosti. Odstránenie orgánov je dobrovoľnou amputáciou, ktorá sa nerobí pre dobro samotnej osoby. Je to v rozpore s náležitým rešpektom k vlastnému telu a s povinnosťou lekára vždy konať zásahy pre dobro pacienta. Od týchto pravidiel je však možné oslobodiť kvôli vyššiemu dobru (záchrana života druhého človeka), ak je to naozaj dobrovoľný čin darcu a ak existuje náležitá proporcionalita medzi dobrodením, ktoré získa v danom prípade obdarovaný a rizikom, ktoré z toho vyplýva pre darcu. Je potrebné sa napokon uistiť, že darcov súhlas je slobodný a informovaný.

Odobratie orgánov narušuje integritu ľudského tela a nemožno k nemu pristúpiť bez dostatočného dôvodu. Úcta k integrite tela nekončí ani smrťou človeka. Veď aj narušenie pokojného odpočinku mŕtveho je trestné. Ako je tento princíp možné skĺbiť s morálnym dobrom poskytovania orgánov chorým prostredníctvom transplantácie? Aby bolo odobratie orgánov etické, darca musí počas svojho života urobiť slobodné rozhodnutie darovať orgány na vznešený úmysel záchrany iného ľudského života. Aj rodina zosnulého môže urobiť toto rozhodnutie za mŕtveho, ak sa za života v danom ohľade nevyjadril. Žijúci darcovia tiež takéto rozhodnutie musia urobiť v slobode, bez akéhokoľvek morálneho alebo finančného nátlaku.