01. Uvedenie do témy
DARCOVSTVO ORGÁNOV
Keď niekto zomrie v nemocnici, jeho rodinu možno oslovia, aby dovolila lekárskemu tímu odobrať niektoré z orgánov zosnulého a transplantovať ich inému pacientovi. Transplantácie orgánov sa stávajú stále bežnejšími, ale vyvolávajú niektoré etické otázky, ako napríklad vtedy, keď ide o transplantáciu orgánov zo žijúcich darcov.
Prečo existujú transplantácie orgánov?
Transplantácie orgánov prispievajú k významnému pokroku medicíny. Hovoríme o celých orgánoch (t.j. napríklad oblička, srdce, pľúca alebo pečeň) a nie tkanívách alebo bunkách. Ide tu o nahradenie chybného orgánu zdravým orgánom za účelom zlepšenia životných funkcií pacienta alebo aby bol zachránený pred smrťou. Tak napríklad transplantácia obličiek, ktorá je už dnes rutinnou záležitosťou, umožňuje pacientom s vážnymi problémami s obličkami žiť oveľa dlhšie, než za normálnych okolností.
02. Metódy
Najčastejšie sa transplantujú obličky alebo koža. Transplantácie srdca, pečene, pľúc, pankreasu alebo rohovky sú menej bežné. Vo výnimočných prípadoch je možné transplantovať časti tráviaceho systému, napríklad črevá.
Keď bola stanovená smrť pacienta na základe kritérií, ktoré sú starostlivo definované, avšak ešte predtým, než dôjde k rozkladu jednotlivých orgánov, transplantačný tím môže z tela mŕtveho odobrať orgány. Po smrti je možné telo udržať "biologicky nažive" napojené na prístroje tak, aby nedošlo k poškodeniu orgánov, kým sa získa súhlas rodiny.
V roku 1968 Komisia Harvardskej lekárskej fakulty rozhodla, že smrť už nemožno určovať jednoduchým presvedčením sa o samovoľnom zastavení kardiovaskulárnej činnosti, ale aj zastavením mozgovej činnosti. Od roku 1968 teda len úplná a nezvratná deštrukcia celého mozgu (a nielen mozgovej kôry) umožňuje lekárovi určiť, že človek je naozaj mŕtvy.
Žijúci darcovia obyčajne darúvajú obličky alebo časť pečene, vo výnimočnom prípade časť pľúc. Je to adresný dar (to znamená, že orgán sa daruje príbuznému) a tak darca ako aj obdarovaný musia dať slobodný súhlas k celému procesu. Orgán je možné vybrať iba vtedy, ak sa tým neohrozí život darcu.
03. Legislatíva
Darcom orgánov je každý z nás. Možno to niektorých prekvapí, ale podľa zákonov platných v našej republike je možným darcom úplne každý človek. Tento princíp darcovstva orgánov sa nazýva predpokladaný súhlas. To znamená, že potenciálnym darcom je každý, kto počas života neodmietol darovanie orgánov po smrti. Toto nariadenie bolo prijaté aj kvôli zjednodušeniu medicínskeho procesu. Pri odoberaní orgánov je totiž dôležitá každá minúta a vybavovanie potrebných formalít by bolo časovo náročné. Ak dotyčný človek tragicky zahynul napr. pri autonehode a jeho zdravotný stav bol uspokojujúci a vhodný pre potreby transplantačného procesu, okamžite sa stáva dobrovoľným darcom, ktorý poskytne potrebné orgány. Každý, kto by nesúhlasil s takýmto predpokladaným naložením s jeho orgánmi, môže vyplniť tlačivo „Odmietnutie darovania orgánov, tkanív a buniek po smrti“, dá ho overiť u notára a pošle na adresu Národného transplantačného registra. Ak svoj nesúhlas počas života darca nevyjadril, ale jeho rodina odmieta odber, jej rozhodnutie sa v praxi rešpektuje, aj keď zákon odber umožňuje aj bez súhlasu pozostalých.
V Slovenskej republike upravuje podmienky darovania a transplantácie orgánov, tkanív a buniek zákon č. 576/2004 Zb. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej a taktiež odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva SR o darcovstve, odberoch a transplantáciách.
Vo väčšine krajín platia predpisy, ktoré zaisťujú, že orgány možno len darovať na základe primeraných kontrolných mechanizmov, nikdy však predávať. Medzinárodné zdravotnícke organizácie presadzujú tieto predpisy v celosvetovom meradle, avšak niektoré krajiny bohužiaľ nie sú ochotné presadiť nariadenia, ktoré by chránili darcov. V niektorých častiach sveta obchodníci s orgánmi platia ľuďom malé sumy peňazí a potom ich predávajú za omnoho väčšie obnosy bohatým ľuďom, ktorí sa snažia obísť právne nariadenia platné v ich vlastných krajinách.
04. Často kladené otázky
“Je hlboká kóma to isté ako smrť?“
Nie. Ľudia v tzv. dlhodobom vegetatívnom stave nie sú mŕtvi, pretože stále vykazujú nejaký druh mozgovej činnosti. V niektorých prípadoch dokonca bez ťažkostí funguje ich kardiovaskulárny systém. Dlhodobý vegetatívny stav teda nemožno zamieňať s absenciou mozgovej činnosti alebo so smrťou.
“Sú kritériá, ktoré používame na určovanie smrti, platné? “
Áno. Existuje široký medzinárodný súhlas ohľadom používania kritéria "mozgovej smrti" na určenie smrti človeka, pretože tieto kritériá boli definované ešte v roku 1968. Napriek tomu však niektorí nesúhlasia ani s týmito kritériami a pýtajú sa, či je pacient naozaj mŕtvy, keď mu odoberajú orgány. Spochybňujú platnosť aktuálnych kritérií a žiadajú, aby sa debata o nich znovu otvorila. Overovanie tak dôležitého rozhodovania ako je určovanie okamihu smrti je dôležité vo svetle nových vedeckých poznatkov. Je však potrebné vziať do úvahy aj to, že kritéria na určenie okamihu smrti boli od roku 1968 niekoľkokrát prehodnotené a znovu potvrdené.
“Je človek mŕtvy, keď jeho srdce prestane biť?“
Kritérium "mozgovej smrti" je všeobecne prijímané a legitímne. Avšak kvôli rastúcemu dopytu po orgánoch niektorí navrhujú, aby sa používali kritériá založené na "resuscitačnom protokole", ktoré stanovuje, že v prípade zastavenia kardiovaskulárnej činnosti sa pacient pokladá za mŕtveho, ak sa jeho srdce nerozbehne ani po 30 minútach snahy o resuscitáciu. V tom okamihu sa resuscitácia zastaví na 5 minút, potom sa začne s nútenou ventiláciou a cirkuláciou, aby sa okysličili orgány a zabránilo sa ich zničeniu až do príchodu transplantačného tímu, ktorý ich príde vybrať. Tento navrhovaný protokol je problematický. Orgány musia byť vybrané do dvoch hodín po tom, čo sa zastavilo srdce, čo často spôsobuje veľký tlak na rodinu, aby sa rozhodla, či chce darovať orgány zosnulého a tiež zneisťuje zdravotnícky personál, pretože musí vo veľmi krátkom čase prejsť od pokusov pacienta zachrániť k snahe pripraviť jeho telo na odňatie orgánov.
05. Etické reflexie
Odobratie orgánov
Aby bolo odoberanie orgánov etické, je potrebný slobodný a informovaný súhlas zo strany darcu alebo jeho rodiny. Táto požiadavka sa týka tak žijúceho ako aj zosnulého darcu. Aby bolo možné vziať orgány zo zosnulého človeka, musí byť istá jeho smrť. V prípade odobratia orgánov zo žijúcich osôb, je potrebné zhodnotiť riziká pred tým, než sa k tomuto kroku pristúpi.
Slobodný súhlas
Súhlas je platný len vtedy, ak bol daný v slobode. V niektorých prípadoch sa totiž človek môže cítiť nútený darovať svoje orgány. Toto prinútenie môže byť výsledkom rodinného alebo morálneho tlaku, v niektorých prípadoch dokonca finančného tlaku. Na niektorých miestach vo svete je kupčenie s orgánmi živých ľudí výnosným biznisom. Dochádza tu k priamemu poškodeniu darcu, ktorému priekupníci neraz zaplatia len zlomok z toho, za čo orgány potom predajú ďalej. To vedie k "transplantačnému turizmu", ktorý odsudzuje Svetová zdravotnícka organizácia i profesionálne transplantačné organizácie.
Rešpekt pre žijúceho darcu
Napriek štedrosti, ktorá vyplýva z daného gesta, v darovaní orgánov žijúceho darcu sa skrývajú viaceré etické ťažkosti. Odstránenie orgánov je dobrovoľnou amputáciou, ktorá sa nerobí pre dobro samotnej osoby. Je to v rozpore s náležitým rešpektom k vlastnému telu a s povinnosťou lekára vždy konať zásahy pre dobro pacienta. Od týchto pravidiel je však možné oslobodiť kvôli vyššiemu dobru (záchrana života druhého človeka), ak je to naozaj dobrovoľný čin darcu a ak existuje náležitá proporcionalita medzi dobrodením, ktoré získa v danom prípade obdarovaný a rizikom, ktoré z toho vyplýva pre darcu. Je potrebné sa napokon uistiť, že darcov súhlas je slobodný a informovaný.
Rešpekt k zosnulému darcovi
Odobratie orgánov narušuje integritu ľudského tela a nemožno k nemu pristúpiť bez dostatočného dôvodu. Úcta k integrite tela nekončí ani smrťou človeka. Veď aj narušenie pokojného odpočinku mŕtveho je trestné. Ako je tento princíp možné skĺbiť s morálnym dobrom poskytovania orgánov chorým prostredníctvom transplantácie? Aby bolo odobratie orgánov etické, darca musí počas svojho života urobiť slobodné rozhodnutie darovať orgány na vznešený úmysel záchrany iného ľudského života. Aj rodina zosnulého môže urobiť toto rozhodnutie za mŕtveho, ak sa za života v danom ohľade nevyjadril. Žijúci darcovia tiež takéto rozhodnutie musia urobiť v slobode, bez akéhokoľvek morálneho alebo finančného nátlaku.
06. Svedectvo
"Prejav lásky, ktorý je vyjadrený v darovaní vlastných životných orgánov, je opravdivým svedectvom o súcite, ktorý sa dokáže pozerať za hranice života, aby mohol vždy zvíťaziť život. Príjemca orgánov by si mal byť vedomý hodnoty tohto gesta, ktoré je mu adresované, hodnotu daru, ktorý presahuje len terapeutický rozmer. Dostáva totiž svedectvo lásky a odpoveďou naň by mala byť porovnateľná štedrosť, vďaka ktorej môže vzrastať kultúra daru a vďačnosti.
Cesta, ktorú treba nasledovať, až kým veda neobjaví nové, dokonalejšie spôsoby možných terapií, je formácia a šírenie kultúry charakterizovanej solidaritou a otvorenosťou pre druhých, bez vyčleňovania kohokoľvek. Transplantácie orgánov zodpovedajú etike darovania, avšak vyžadujú si zaangažovanie oboch strán a investovanie každej možnej snahy o formovanie a informovanie, aby sa čím viac vzbudzovali svedomia s ohľadom na problém, ktorý sa týka života mnohých ľudí.
Je tiež nevyhnutné prekonať predsudky a nedorozumenia, odvrátiť podozrenia a strachy a nahradiť ich istotami a zárukami, aby sa vo všetkých ľuďoch vytváralo stále intenzívnejšie povedomie o veľkosti daru života."
- Pápež Benedikt XVI: príhovor účastníkom Medzinárodného kongresu "Dar pre život. Úvahy o darovaní orgánov". 7. November 2008.